InšpiráciaLifestyleRozhovor s Mirom Jarošom

Spevák Miro Jaroš o pomoci v rodine: „Požiadať o pomoc je prejav veľkej sily.”

  11. September 2025,    7 min. prečítanie,
Miro Jaroš – spevák, ktorého poznajú celé generácie detí aj rodičov. Jeho pesničky sa pre mnohých stali súčasťou každodenných rituálov a jeho koncerty navštevujú rodiny z celého Slovenska. No v skutočnosti má k téme starostlivosti a rodinného života blízky vzťah nielen ako umelec, ale aj ako bývalý au-pair a ako najstarší zo štyroch súrodencov. 

V rozhovore otvorene hovorí o tom, ako vyzerala starostlivosť v jeho detstve a ponúka pochopenie aj povzbudenie pre rodičov, ktorí cítia spoločenský nátlak na dokonalosť a nutnosť všetko zvládať sami.
Kto je Miro Jaroš?
Miro Jaroš je spevák, rodičom známy najmä svojou tvorbou detskej hudby. Medzi jeho najpočúvanejšie pesničky patria napríklad Moje telo, Dospelý alebo Čisté rúčky, ktoré na YouTube majú desiatky miliónov pozretí. Viac o jeho kariére si môžete prečítať na jeho webových stránkach. 

Začnime tvojím detstvom. Kto okrem rodičov sa o teba staral s takou láskou, že na to nikdy nezabudneš?

Na moje detstvo si veľmi rád spomínam. Som najstarší zo štyroch súrodencov a mama hovorí, že na mne sa to všetko učila (tak nejako „za pochodu“). Pamätám si, že keď som začal chodiť do škôlky, tak jej pomáhala naša suseda Monika – vodila ma do škôlky cestou, keď išla ona do školy, takže to bola pre mamu určite veľká pomoc. 

Takisto si spomínam, že mamina sestra, moja teta Janka, so mnou trávila veľa času. Sú to veľmi pekné spomienky, doteraz si na to rád spomeniem. So súrodencami sme prichádzali do rodiny po dvoch rokoch a myslím, že na to, aké ťažké obdobie to bolo, tá pomoc pre moju mamu bola viac než vítaná. Som rád, že mama niekoho požiadala o pomoc.
Chcete aj vy niekoho požiadať o pomoc?
S kódom MIRO20 získate 20 % zľavu na mesačné predplatné Hlídačky.sk, a môžete tak využiť pomoc, akú potrebujete, za nižšiu cenu. Ale pozor, akcia platí len do konca septembra!

Príslovie ,,Na výchovu dieťaťa je potrebná celá dedina” hovorí o tom, že výchova dieťaťa nie je len úloha rodičov, ale spoločná snaha celej komunity. Musel si ako najstarší pomáhať so starostlivosťou o súrodencov alebo domácnosť?

Áno, je pravda, že ako najstarší som si to „zlízol”. Bol som viac zapojený do rodinných prác a pomáhal som pri starostlivosti o mojich mladších súrodencov.

Ja si myslím, že to je také nepísané pravidlo – že keď človek býva na dedine, tak chodí pomáhať tomu, kto má s deťmi najviac starostí. Či už to bola naša starká, ktorá chodila k nám, mamine sestry, alebo teda niekto, kto býval v dome poblíž. Keďže som z dediny, mali sme tú výhodu, že sme sa tam veľmi dobre poznali.
Keď sme mali domček napríklad na Záhumní, tak som tam mal aj veľa kamarátov, s ktorými som sa hrával, čiže mame stačilo iba pozrieť z okna a videla, kde sme, čo robíme, s kým sa hrávame – a to bolo super. A áno, bolo bežné, že chodievali aj naši kamaráti k nám, ja som chodil zase k našim kamarátom, niekedy ma na chvíľku postrážila mama mojej kamarátky Katky.

Rodič, ktorý zabúda na seba, často potom nemá z čoho čerpať pre druhých. Ako by si rodičom odporučil dobiť si baterky?

Ak mám byť úplne úprimný, myslím si, že u nás na Slovensku ľudia niekedy ako keby považovali za svoje zlyhanie, keď požiadajú o pomoc – či už niekoho z rodiny alebo mimo nej – ale veľa vecí by sa tým vyriešilo. Pretože tie mamičky alebo tatinovia, ktorí už sú unavení, sa jednoducho potrebujú trošku zregenerovať.

Myslím si, že je namieste požiadať o pomoc niekoho profesionálneho či niekoho so skúsenosťami, kto im dokáže s tými deťmi pomôcť. Nemusí to však byť iba pomoc s deťmi, ale napríklad niekto, kto príde a uprace, len umyje okná, alebo pomôže s niečím iným v domácnosti.
Pre rodiča to znamená viac času pre seba – a čím viac času má pre seba, tým viac je oddýchnutý, a môže sa v plnej sile venovať rodine. Má lepšiu náladu, je lepšie nastavený, možno aj nervy sú lepšie, nevybuchne tak často. Všetci potrebujeme istým spôsobom oddych aj čas pre seba.

Práve preto som veľmi rád, že už je bežné, že si rodina pozve niekoho na výpomoc. Existujú rôzne možnosti a platformy, ktoré vedia takéhoto človeka poskytnúť – a myslím si, že je to veľmi prospešné. Jednak pre psychické zdravie rodičov, a jednak pre ľudí, ktorí sa starajú o domácnosť alebo viac detí naraz, tak si myslím, že je to fajn.

Pracuješ a tvoríš aj s deťmi, vidíš ich správanie a reakcie. Myslíš si, že vedia vycítiť, keď je rodič vyčerpaný, nešťastný a potrebuje pomoc, aj keď sa pretvaruje, a prenáša sa to na ne?

Budem úplne úprimný – niekedy sa mi stáva, že naozaj na koncertoch vidím aj unavených rodičov. Vnímam to tiež ako takú svoju… nie povinnosť, ale súčasť mojej práce, že im dovoľujem na tom koncerte „vypnúť“. 

Venujem sa deckám, ale snažím sa vtiahnuť do toho koncertného programu aj rodičov, aby sa trošku vypli. Veľmi sa mi páči táto časť mojej práce. Vnímam, že je to pre nich také „refreshnutie sa“, trošku sa zregenerujú… ale myslím si, že to je stále veľmi málo. 

Všetci vieme, ako dajú deti zabrať a aké ťažké je mať domácnosť, ktorá je plná detí. Niekedy stačí aj jedno dieťatko. Pretože všetci chcú byť najlepší rodičia, dať dieťatku všetko a robiť to najlepšie, ako vedia. Ale na to, aby to človek mohol robiť najlepšie ako vie, potrebuje byť oddýchnutý. Potrebuje byť spokojný vnútri sám so sebou. 

A práve preto je namieste požiadať o pomoc – buď niekoho z rodiny, alebo napríklad opatrovateľku, ktorá vie prísť a pomôcť človeka znova naštartovať. Niekedy sa stačí naozaj iba dve hodiny vyspať, ísť na chvíľku do fitka, s kamarátmi na kávu, alebo sa niekde len tak prejsť – proste mať priestor pre seba. Toto všetko nám môže uľahčiť fungovanie.
Nemusí to súvisieť iba s rodinou a s výchovou detí. Ale napríklad – zoberme si, že som v práci od rána do večera a prídem domov, a treba mi upratať, alebo nemám navarené a tak ďalej  – a z toho vzniká často frustrácia. Ale keď človek využije pomoc niekoho iného, tak si myslím, že sa mu aj oveľa lepšie žije. Už to vôbec nie je také, ako to bolo kedysi.

Dnes majú rodičia k dispozícii rôzne formy pomoci, ale nie vždy si ju pýtajú. V čom myslíš, že je problém – ide len o to, že o týchto službách a možnostiach nevedia, alebo je stále ťažké si o pomoc požiadať?

Keď som mal 17 rokov, odišiel som do Anglicka pracovať ako au-pair – opatrovateľ detí. Prišiel som do rodiny, ktorá mala štyroch malých chlapčekov. Najstarší mal vtedy, myslím si, že 4 roky – Lukáško – a najmladší bol Paťko, ktorý sa práve narodil. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože dovtedy som takýto spôsob života nepoznal.

Pamätám si, ako ma mamina z tej rodiny ako mladého 17-ročného chalana všetko zaúčala. Učila ma prebaľovať, ako dávať deti na nočník, ako s nimi tráviť čas, ako im lepšie porozumieť, ako ich nakŕmiť… Bola to pre mňa naozaj super skúsenosť, aj keď poviem pravdu, po prvom mesiaci ma chceli poslať preč, pretože vyhodnotili, že na to nemám. Ale vtedy som sa zaťal a povedal som si, že to dokážem.

Našťastie, mamina rodiny Zuzka, bola ochotná ma to všetko naučiť od začiatku a venovať mi veľa času. Čiže dá sa povedať, že si ma takto „zaškolili“, aby som vychovával tie deti spôsobom, ako to oni chceli. A to som potom robil – nakoniec som u nich ostal skoro dva roky, takže som sa naučil veľa.

Často počúvame, že starostlivosť o rodičov by mala byť výlučne na deťoch – ako prejav vďačnosti za to, čo pre nás urobili. Ako ty vnímaš túto myšlienku?

Áno, aj ja som často počul takú myšlienku, že keď si bol malý, tak sa o teba rodičia starali – a ty sa na oplátku postaráš o nich, keď budú potrebovať tvoju pomoc na sklonku života. 
Myslím si, že je to pekné gesto, pokiaľ nám to umožňujú naše finančné schopnosti a vieme si to zariadiť tak, že môžeme ostať s rodičmi doma. Ak si to vieme zariadiť tak, aby sme im boli oporou na sklonku života, tak je to úžasné riešenie. Bohužiaľ, nie vždy je to možné.
Koniec koncov, sami sme to zažili pri našej mame, keď bola na sklonku života. Napriek tomu, že sme jej veľmi chceli byť oporou, nedokázali sme jej poskytnúť takú starostlivosť, akú si v pokročilom štádiu choroby zaslúžila (alebo aká bola nutná). 

Vtedy sme využili napríklad služby hospicu, ktorý nám pomohol. Keď sme sa chceli na niečo spýtať alebo sa informovať, tak nám poradili, napr. ako polohovať a ako jej ten odchod čo najviac uľahčiť. A hlavne – boli tam pre nás, prišli sa niekoľkokrát do týždňa pozrieť, strávili s ňou nejaký čas. 

Ja som dokonca mamine vybavil psychologičku, aby sa o tom mohla s niekým porozprávať. Človek niekedy nechce zaťažovať svojich blízkych svojimi pocitmi. Nie každý to vníma tak, že je to v poriadku, čo je škoda. Ja si myslím, že je to úplne v poriadku a malo by to tak byť. 

Tu podľa mňa do opatery môžu vstúpiť ako pomoc práve pri takýchto situáciách ľudia, ktorí sú fundovaní a vedia, ako na to. Vedia uľahčiť situáciu rodinám aj v prípadoch, keď majú doma seniora, ktorý potrebuje pomoc. Lebo môžeme toho človeka ľúbiť najviac na svete – ale nie vždy mu dokážeme dať to, čo práve potrebuje.

Možno ste počas čítania tohto rozhovoru spoznali kúsok seba – v spomienkach na detstvo, v únave, ktorú potláčate alebo v pocite, že všetko musíte zvládnuť sami. Kedysi to bolo jasné: dieťa postrážili susedia a v domácnosti pomohli členovia rodiny. Dnes je však možností pomoci od okolia menej, no na výchovu dieťaťa stále metaforicky treba „celú dedinu”, a potreba pomoci nezmizla.

Či už sa staráte o dieťa, rodičov, domácnosť, alebo všetko naraz, robíte toho neuveriteľne veľa. A práve preto si zaslúžite oporu. Stačí si vytvoriť profil a zadať inzerát s vašimi požiadavkami, alebo si vybrať z ponuky hlídačiek vo vašom okolí a urobiť rezerváciu.

Ako vnímate tému vy? Páčil sa vám rozhovor? Povedzte nám viac na
Facebooku či Instagrame, prípadne si vypočujte celý rozhovor na YouTube.